Nenápadná dedinka skrýva tajomné bralá aj slávnych rodákov. Viete, kde sa natáčal film Dáždnik svätého Petra?

Bez dlhého napínania hneď na úvod prezradíme, že v roku 1958 nevšedne ožila dedinka Žibritov, ukrytá v Štiavnických vrchoch asi sedem kilometrov od Krupiny. Filmári využili pôvodný roľnícky vzhľad centra obce pri tvorbe jedného z klasických filmov Dáždnik svätého Petra. Predlohou bol rovnomenný román Kálmána Mikszátha, ktorý cez Žibritov často prechádzal cestou z rodnej Sklabinej pri Veľkom Krtíši na štúdiá do Banskej Štiavnice.

Mimochodom, hoci Kálmán Mikszáth písal po maďarsky, mal úprimný vzťah k slovenčine, ktorú počúval doma už od kolísky a aj dej mnohých svojich románov umiestnil na Slovensko. V spomenutom slovensko-maďarskom koprodukčnom filme, ktorý mal premiéru 28. decembra 1958, stvárnili hlavné úlohy Karol Machata a Mari Törőcsiková.

Prvá zmienka o Žibritove pochádza z roku 1266. V polovici 15. storočia utrpel pri nájazdoch husitov, o storočie neskôr predstavovali najväčšie nebezpečenstvo rabujúce turecké hordy. Osmani dedinu vyplienili v rokoch 1544 a 1576. Na obranu si Žibritovčania opevnili kostol. Zachovala sa z neho obranná bašta.

Obyvatelia sa v minulosti zaoberali výrobou dreveného uhlia pre banské huty, skromným roľníctvom, ale - ako dokazuje erb obce - darilo sa tu aj viniču. Raritné sú zvyšky vinice na južnom úbočí Veinpergu (Viničného vrchu) s viac ako storočnými koreňmi viniča. Ide o najvyššie položenú vinicu na Slovensku.

Hoci väčšina domov okolo priestranného centra dediny prešla novšími prestavbami, stále si uchováva Žibritov svojský kolorit. Nečudo, že sa do dediny vrátili filmári i neskôr. V roku 1968 sa tu rodili exteriéry filmu Stopy na Sitne, o šesť rokov neskôr filmu Cesta ženy a pred piatimi rokmi tvorcovia rozprávky Čarovný kamienok využili tajomné bralá s miestnym názvom Štangarígel - dnes prírodná pamiatka Krupinské bralce na ploche 0,69 hektára.

K Štangaríglu vedie od roku 2011 zo Žibritova náučný chodník so štyrmi informačnými panelmi. Sleduje trasu zeleného turistického chodníka, ktorý pokračuje do Krupiny. Ide o rozpad dávneho lávového prúdu - rad andezitových päťbokých pilierov, ktoré dosahujú výšku až šesť metrov. Zaujal známeho prírodovedca a archeológa Andreja Kmeťa, ktorý pôsobil ako rímsko-katolícky kňaz v blízkych dedinách Kráľovce - Krnišov a Prenčov. Celý útvar opísal v roku 1900 v Tovaryšstve. Všimol si aj tajomné znaky na jednom brale. Názory na ich vznik sa dodnes rôznia. Ide o hračku prírody, alebo je to odkaz našich keltských či slovanských predkov?

Napokon nemôžeme obísť bez spomienky dvoch žibritovských rodákov

Martin Hranko, ktorý sa narodil 4. marca 1899, bol stredoškolským profesorom vo Zvolene. Už ako študent dal na papier krátke prózy s ironickým pohľadom na dvojtvárnu morálku malomeštiackej spoločnosti, ktoré zhrnul do zbierky Bodliaky. Jeho humoristicko-satirický román Martahíbel vyšiel na pokračovanie v denníku A-Zet v rokoch 1938 -1939. Neskôr sa zameral na tvorbu pre deti. Literárna kritika ho vníma ako zakladateľa slovenskej animovanej rozprávky. Ako príklad sa uvádza Hrankova próza Ježkovci, ktorá vyšla knižne v matičnej edícii Dobré slovo v roku 1930. Nasledovali ďalšie štyri knihy rozprávok Burko a Vrabčiak Ťulko, Rosnička, Kukučka a Furko a Murko. Martin Hranko zomrel vo Zvolene ako 41-ročný 12. apríla 1940.

Ani druhému žibritovskému rodákovi Kazimírovi Bezekovi nedoprial osud dlhší pobyt na tomto svete. Narodil sa v žibritovskej fare 31. augusta 1908. Vyštudoval právo a pracoval v Československých dráhach v Prahe. Po rozdelení republiky dostal miesto na Ministerstve dopravy a verejných prác v Bratislave, kde sa zapojil do antifašistického odboja. Po druhej svetovej vojne bol povereníkom dopravy a generálnym riaditeľom Československých dráh. Zomrel v Prahe ako 44-ročný 14. decembra 1952. Literárnu púť začal básňami, ktorých zbierku Horúci deň vydal za vlastné peniaze. Pozornosť kritikov i milovníkov poézie si získali ďalšie Bezekove zbierky Valpurgina noc a Bol Váh čiernobiely. Pokúsil sa i o dramatickú spisbu. Klietka sa ako jediná z jeho hier dostala v roku 1939 na scénu Slovenského národného divadla, ale hneď po premiére ju prísna cenzúra zakázala.