Milan Malček pochádzal z Komárna. Nie z mesta na Dunaji, ale z rovnomennej osady Detvianskej Huty. Narodil sa v drevenici na dohľad majestátnej Poľany v roku 1952 na Jozefa, teda 19. marca. Meno si však nepriniesol, pokrstili ho Milan. „Hodiny ukazovali okolo pol štvrtej ráno a pri svetle petrolejovej lampy, asi pri vyrezávanej kolíske, do ktorej ma vložili, objavili sa aj sudičky,” spomínal s úsmevom, ktorý mu nechýbal v tvári ani v ťažkých chvíľach. „Do vienka mi dali dobré i zlé dary. Tie, za ktoré som im vďačný, sú: trocha talentu, trpezlivosť, organizačné schopnosti, láska k prírode, sklon k romantizmu a snívaniu.”
V škole sa nudil a tak nakreslil do zošita prezidenta
Pri detských hrách vraj netúžil stať sa princom či kráľom, ale dvorným maliarom. Ku kresleniu sa dostal ako šiestak. „Počas vyučovania, ktoré ma vôbec nebavilo, som prekresľoval obraz prezidenta, ktorý visel na stene,“ spomínal na svoje umelecké začiatky. „Po dokončení sa ten v mojom zošite na toho na stene podobal. Postupne som kreslil portréty Štúra, Hurbana, Hodžu a ďalších slovenských dejateľov. Keď spolužiaci videli, ako mi to fajn ide, začal som kresliť aj ich. Samozrejme, hlavne spolužiačky.” Pre dievčence maľoval aj na hodinách výtvarnej výchovy a potom narýchlo urobil vlastný výkres. „Tak sa stalo, že som mal na vysvedčení z výtvarnej trojku a spolužiačky jednotky.“
Talent rozvíjal v Ľudovej škole umenia vo Zvolene a v detvianskej učňovke, kde sa učil za zámočníka, z neho urobili nástenkára. Dostal sa do propagačného oddelenia PPS Detva a od mládežníckych rokov sa mohol venovať umeniu „na plný úväzok“ v Klube mládeže RIPS a v Dome kultúry Andreja Sládkoviča, kde sa okrem výtvarníctva zaoberal i folklórom. K jeho najpamätnejším počinom patrilo založenie Detvianskej umeleckej kolónie v roku 2002. Pod jej hlavičkou zorganizoval vyše 30 maliarskych sympózií s umelcami zo 16 krajín.
Dával nový život starým krížom
Keď ako päťdesiatnik prišiel o robotu, ako nezamestnaný v rámci verejno-prospešných prác reštauroval v Podpolianskom múzeu v Detve staré predmety. Boli medzi nimi i kríže, ktoré dotvárajú malebný obraz Podpoľania. Videl, že mnohé z nich síce ešte stoja na detvianskych a hriňovských lazoch, ale nevládzu odolávať zubu času. Nečudo, veď sú medzi nimi i viac ako 200-ročné. Zaumienil si, že im vráti starú krásu. Vyžadovalo si to, aby k maliarskemu remeslu pridal i rezbárske. Vďaka Milanovi Malčekovi sa tieto vskutku ľudové umelecké diela stali súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva. V roku 2000 sprístupnili skupinu renovovaných krížov na detvianskej kalvárii.
V júni 2017 v kláštore na Raticovom vrchu nad Hriňovou slúžil svätú omšu Dávid Bartimej Tencer, ktorého misijná činnosť zaviala až na Island, kde ho vysvätili za biskupa. Podpolianci mu venovali drevo na výstavbu kostola a Milan Malček jednu zo svojich miniatúr detvianskeho kríža.
Majster miniatúr
Ako sa k tejto tvorbe dostal? Spomínal, že náhoda chcela, že k nemu prišla majiteľka detvianskej predajne Parta Jana Kucbeľová s prosbou, aby jej vymaľoval drevený krížik. Dostal pritom nápad vyrezať a namaľovať vlastné, miniatúrne kríže, verné kópie tých veľkých, či by ich neskúsila predať. Zaujali. Stali sa vzácnym suvenírom z Detvy, Hriňovej či Masarykovho dvora na Pstruši, ale kúpiť si ich mohli i návštevníci najrôznejších podujatí umeleckého či folklórneho charakteru. Jeden z krížov, ktorý vyšiel z Malčekových rúk, sa stal súčasťou slovenského daru pápežovi Františkovi. Nie je až taký miniatúrny, má 60 centimetrov.
„Pred cestou do Vatikánu si ho u mňa objednali Andrej Danko a Béla Bugár. Vyrobil som ho z orechového dreva a so snímateľným podstavcom,“ vysvetlil nám pri jednom stretnutí. „Odvtedy si u mňa Andrej Danko objednal ešte dva kríže. Jeden dostal aj pápež Ján Pavol II., keď bol v Badíne v kňazskom seminári. Tam som opravoval detviansky kríž a keď som sa dozvedel, že má prísť, nechal som mu ho u cirkevných hodnostárov. O mesiac som dostal list s poďakovaním z Vatikánu.“
V roku 2013 si Milan Malček prevzal certifikát Regionálny produkt Podpoľanie.
Portrét vyrezaný do dreva
Milan Malček zarmútil všetkých, ktorí ho poznali, 8. januára minulého roka, keď sa pobral tvoriť kríže kamsi do neba. Jeho dielo však zostáva tu, na Zemi. To, že bol dušou Detvianskej umeleckej kolónie (DUK), naznačujú tvrdenia jeho príbuzných a priateľov, ktorí sa zišli spomínať v záhrade obľúbenej starodetvianskej Pivnice pri studni. Nedarí sa im medzi sebou nájsť takého zanietenca, ktorý by vytrvalo pokračoval v započatom diele. Jozef Kajan, maliar, člen Zvolenskej sedmičky, v krátkom príhovore počas spomienkového stretnutia navrhol bližšiu spoluprácu medzi oboma výtvarnými komunitami, aby sa zachovala tradícia umeleckých stretnutí pod Poľanou.
Od týchto dní pripomína Milana Malčeka v starej Detve v záhrade Pivnice socha s reliéfom jeho tváre.