Jožo Urban: Frajer väčší ako život

”Jožo Urban sa zjavil v osemdesiatych rokoch ako kométa z Východu,” vyjadril sa Daniel Hevier na adresu predčasne zosnulého básnika a textára, ktorý tragicky zahynul pred 25 rokmi.

Jozef Urban sa narodil v Košiciach 29. novembra 1964. Po maturite išiel študovať ekonomiku, ale viac ako čísla ho bavila hra s písmenkami a slovíčkami. Túžba po novinárskom a básnickom remesle hravo prevládla. Dostal redaktorské miesto v Literárnom týždenníku, z ktorého prešiel do nového literárneho časopisu Dotyky a stal sa jeho šéfredaktorom. Ďalšou jeho profesijnou zastávkou boli Mladé rozlety a v rokoch 1993 - 1994 šéfoval Medzinárodnému domu umenia pre deti Bibiana v Bratislave. Napokon sa rozhodol pre slobodné povolanie a usadil sa vo Zvolene.

O šticu prečnieval rovesníkov

Ako vari všetci poeti, aj Jozef Urban prezentoval svoje prvé básnické pokusy v časopisoch. Zaujal milovníkov poézie i kritikov. „Jožo Urban sa zjavil v osemdesiatych rokoch ako kométa z Východu. Všade, v literárnych súťažiach, v prílohách mladých autorov, zažiaril. O básnickú šticu prečnieval hlavy svojich rovesníkov,“ vyjadril sa o ňom Daniel Hevier.

Už počas vysokoškolských štúdií sa v jeho zápisníku nahromadilo toľko veršov, že bohato vystačili na naplnenie básnickej zbierky. Jeho debut Malý zúrivý Robinson vyšiel v roku 1985. Získal zaň prestížnu Cenu Ivana Krasku. Kritici písali, že sa v nej ukázal ako básnik, ktorý citlivo vníma svet okolo seba, všetky jeho kontrasty i pohyby, dynamiku.

Básnika - reprezentanta novej generácie - z neho urobil fakt, že do veršov nenápadne, no dostatočne výrazne zakomponoval štipku humoru, ba irónie či sarkazmu. Dôležité je, že rytmus Urbanových básní zaimponoval mladej generácii, jeho vrstovníkom, že hovoril ich jazykom, že interpretoval ich videnie sveta.

V druhej zbierke Hluchonemá hudba (1989) nekompromisne upozorňuje na spoločenskú situáciu, na dôležitosť zachovania a upevnenia dôstojnosti ľudského života a spolunažívania. O rok neskôr sa dostala k čitateľom Výstrel z motyky - súhrn textov populárnych piesní. Z troch autorov vyčnieva práve Jozef Urban. Aj zbierka Kniha polomŕtvych (1992) vyniká dynamikou typickou pre rockovú generáciu, ale v jeho veršoch cítiť aj skepsu, že nie všetko, pre čo sme sa rozhodli po novembri ´89 sa uberá tým správnym smerom. V roku 1996 vyšla Urbanova zbierka Snežienky & Biblie a posmrtne, v roku 2011, výber Zúrivo, nežne, svoj…, ktorú vydavateľ doplnil spomienkami jeho priateľov i manželky Ivany, a v roku 2016 výber Život je frajer, ale ja som väčší.

Išiel s dušou na trh

Jozef Urban si vo svojej tvorbe všímal nielen mladých, ale i najmladších čitateľov. Im sú určené rozprávky Dobrodružstvá Vranky Danky. Urbanovým odkazom pre nastupujúcu básnickú generáciu je kniha Utrpenie mladého poeta, ktorá vyšla v roku 1999. S jemu vlastným šarmom v nej tvrdí, že básnenie vlastne ani nie je také ťažké, že to len chce kúsok chuti odovzdať iným myšlienky, ktoré nám víria hlavou, dať ich na papier skôr, ako zapadnú prachom zabudnutia, a je to aj o odvahe „ísť s dušou na trh“.

V roku 1999, keď Urban za tragických okolností odišiel do básnického neba, vyšla zbierka textov jeho piesní. Radi ich od neho prijali mnohí slovenskí speváci a skupiny. Za všetkých spomeňme Mira Žbirku, Janka Lehotského, Marcelu Leiferovú, Marcela Palondera, džezmena Petra Lipu a kapely Money Factor a Elán… Medzi nimi sa stala priam nesmrteľným hitom Voda, čo ma drží nad vodou. Tá sa objavila v tretej časti filmového triptychu Fontána pre Zuzanu. Posmrtne, v roku 2001, vyšli i Urbanove úvahy a reportáže Blízko, ale čoraz ďalej a zbierka prvotín Dnes nie je Mikuláša. V nej čítame ako tajomnú veštbu aj tieto slová: „Už viem, že sa tu nedá žiť s vedomím vlastnej úbohosti a keď sa nezošrotujem, bude to číra náhoda.“ Z tvorby Jozefa Urbana nemôžeme nespomenúť rozhlasovú hru Poznáme svojich ľudí a libreto k úspešnému muzikálu Kráľ Dávid.

Medzi blízkych priateľa Jozefa Urbana patril súčasný zvolenský básnik a aforista Ondrej Kalamár. Pri príležitosti nedožitej päťdesiatky vydal knihu spomienok Pivo u Chárona, ktorá sa stala podkladom pre celovečerný hraný film. Nerodil sa ľahko. Námet to bol a je príťažlivý, ale zohnať peniaze na jeho realizáciu je v dnešnej dobe veľmi ťažké. Pomoc našiel v Čechách. Tam sa podarilo film natočiť pri rozpočte asi tri a pol milióna českých korún. Režisérom, producentom a spoluautorom scenára je Tomáš Magnusek a hlavnú úlohu vzal na seba slovenský herec Roman Pomajbo.

Bolel ho celý vesmír

Jozef Urban bol frajer. V dobrom slova zmysle. Určite si uvedomoval svoju výnimočnosť, ale - ako sám hovoril - nerobil nič preto, aby bol slávny, okrem toho, že pracoval. Bol úprimný a priateľský. Niektorí rovesníci mu hlavne posmrtne až necitlivo vyčítali, že sa rád pozrel na dno pohárika, že žil bohémsky, ba i to, že si doprial dúšky tabakového dymu. Ale to akosi k básnickému remeslu patrilo a patrí. Jeho najbližší ho vnímali ako človeka z mäsa a kostí, ale zároveň s veľkým srdcom. A s vycibreným zmyslom pre humor. „Nie som doma. V kaviarni U Michala zvrhávam režim… Tam, near the vešiak, práchnivejú moje okovy,“ zapísal si do notesa pri jednej barovej seanse.

„Kedy tvoril?“ spýtali sa jeho manželky Ivany v jednom rozhovore. „Ako pre koho,“ odpovedala. „Pre interpretov popu cez deň, pre rockerov v noci. Prišiel o jedenástej v noci z krčmy, zavrel sa v obývačke, kde hučala veža, a textoval… Jasné, že Jožo pil,“ dodala. „Alkohol bol jeho démonom aj pracovným nástrojom, ale hlavne spôsobom, ako prežiť absurdity života, na ktoré všade narážal. Pretože jeho zvykol bolieť celý vesmír… A inak - Jožo aj hral futbal, lepil lietadielka, varil… A bola s ním sranda… A bola s ním láska… Ako otec bol hravý, vnímavý, miestami nežne až dojímavo infantilný, svoje baby veľmi ľúbil. Nedoloval z detí silou-mocou svoje gény, bral ich ako svojbytné bytosti z čarovného inšpiratívneho sveta, s úplne úžasnou logikou. Ukrutne sa zabával na všetkých tých bonmotoch, ktoré vypustia detské ústa a bolo mu srdečne ukradnuté, čím raz jeho potomkyne budú.“

Básnik Jozef Urban krátko pred polnocou 28. apríla 1999 viedol svoju ibizu zo Zvolena smerom na Lučenec. Asi sa už nikdy nedozvieme, kam mal namierené. Podľa policajnej správy v neprimeranej rýchlosti prešiel v pravotočivej zákrute do protismeru, kde sa čelne zrazil s kamiónom. Nemal šancu prežiť. Zachovajme si ho v pamäti ako básnika, ktorý zažiaril ako meteor, ktorý pri všetkej skromnosti veľa povedal, ktorý vytyčoval smer slovenskej poézie v druhej polovici minulého storočia, ako poeta, ktorý je svetlým vzorom i pre dnešných veršotepcov.