Šomoška: Hrad na Slovensku, podhradie v Maďarsku

Patrím k pamätníkom, ktorí sa na pohraničný hrad Šomoška vybrali ešte v čase, keď bol prístupný iba z našej, slovenskej strany. Z hradných múrov sme sa pozerali do dvorov dediny Somoskő, ale plot, zamknutá železná brána a obava zo strážcov hranice nám nedovoľovala zísť si k susedom na pohár vína či halászlé.

Dnes je situácia podstatne iná. Zo Šiatorskej Bukovinky smeruje k hradu zelená turistická značka. Motorizovaní návštevníci odstavia auto na parkovisku za dedinou v bezprostrednej blízkosti hranice. A potom: Hurá na hrad!

K dispozícii máme priamy výstup, ale lepšie je rozhodnúť sa pre nenáročný okruh s tabuľami náučného chodníka. Z parkoviska vyjdeme do starého čadičového lomu Mačacia (Macskalyuk). Na lúke na hornom okraji lomovej steny je rozhľadňa. Z nej sa nám otvára panoráma slovenskej i maďarskej strany Cerovej vrchoviny a pri vhodnom počasí i na vzdialené tatranské hrebene.

Pri lome bývala v čase jeho prevádzky banícka osada, z ktorej zostali iba ruiny. Pohodlne lesnou cestičkou vojdeme do Národnej prírodnej rezervácie Šomoška. Vyhlásili ju pred 70 rokmi na ploche 7,9 ha a okrem geologických pozoruhodností sú pod zákonnou ochranou aj cenné lesné spoločenstvá.

Z údolia Šiatorského potoka nás čaká krátky výstup na hrad. Chodník prechádza okolo kamenného mora a unikátnom Kamennom vodopáde. Ide o stuhnutú čadičovú lávu, ktorá stuhla v prívodnom kanáli vulkánu asi pred štyrmi miliónmi rokov. Pomalým chladnutím vznikli typické päť až šesť boké ohnuté bazaltové stĺpy. Odkryli ich pri ťažbe kameňa na výstavbu hradu. Kamenný vodopád na Šomoške patrí medzi najfotografovanejšie prírodnú útvary na Slovensku. 

Hrad Šomoška je po zakonzervovaní múrov častým cieľom turistov z našej i maďarskej strany. V niektorých prameňoch sa spomína i pod názvom Drienov podľa typického kra rastúceho na výhrevných stráňach. Postavili ho zrejme už v 13. storočí. V roku 1310 sa dostal do rúk Matúša Čáka Trenčianskeho. Po jeho smrti ho kráľ Karol Róbert daroval Tomášovi Sečénimu. Neskôr sa dostal do rúk Orságovcom a Lošonciovcom. V roku 1554 po páde Fiľakova sa stal stredobodom obrany pred tureckými útokmi. Vtedy ho rozšírili o dve delové bašty, barbakan a dve budovy na južnej i severnej strane. Napriek statočnej obrane sa ho v roku 1573 zmocnil fiľakovský beg Ali a v moci Osmanov bol až do roku 1596. Po smrti Anny Lošonciovej sa stala Šomoška majetkom Žigmunda Forgáča. Hrad dostal nové opevnenie, ale jeho koniec súvisí s povstaním Františka II. Rákóciho začiatkom 18. storočia. Keď z neho cisárske vojská vyhnali kurucov, na rozkaz cisára hrad zbúrali a odvtedy je v ruinách.

Z hradu môžeme zbehnúť do maďarskej dediny Somoskő. Hneď pod hradbami je domček, v ktorom pobýval maďarský básnik so slovenskými rodovými koreňmi Sándor Petőfi. Na pohár vína či piva sa môžeme zastaviť v krčmičke s nevšednou turistickou výzdobou interiéru i exteriéru. Pohodlnejší slovenskí turisti volia cestu autom až na parkovisko, z ktorého je to na hrad vskutku iba pár metrov.

Šomoška tvorí akoby dvojičku s ďalším hradom Šalgov (maďarsky Salgó). Aj priemerný chodec zvládne návštevu oboch hradov v priebehu jedného dňa. Z dediny Somoškő smeruje na Šalgov červeno značený chodník cez rekreačné stredisko Erzsetvény.

Aj Šalgov postavili v 13. storočí na čadičovom kopci a aj on zohral dôležitú úlohu v čase, keď naša krajina, vtedy Uhorské kráľovstvo, zvádzalo boj s Osmanmi. Pretrval do 19. stor. Dnes sú z neho síce iba zakonzervované zrúcaniny, ale je to príjemné miesto na oddych, poznanie histórie i na výhľady do okolia. Tie sa otvárajú aj z blízkeho brala, ktorého názov azda netreba z maďarčiny prekladať: Boszorkánykő.

V Cerovej vrchovine, ktorá je na našej strane Chránenou krajinnou oblasťou, je veľa prírodne i historicky pozoruhodných miest. Šomoška je toho najvýrečnejším príkladom.

Na záver azda jedna otázka: „Nestálo by za pokus obnoviť vlakové spojenie medzi Fiľakovom a Salgótarjánom aspoň v letnom turistickom čase?“